Volám sa Petra a mám dve malé deti – mladší, Filip, má štyri roky. Nie je autista, nemá žiadnu diagnózu, a napriek tomu... vždy bol „trochu iný“. Tichší, citlivejší, dlho sme takmer nepočuli jeho hlas. Rodina, škôlka, dokonca aj pediater vraveli: „On sa rozrozpráva.“
Ale ja som cítila, že to nie je ten typ ticha. Nebola to hanblivosť. Bol to akýsi neviditeľný múr – medzi ním a svetom.
Materská intuícia – najdôležitejší kompas
Často som si pripadala ako príliš ustarostená mama. Pozerala som sa, ako iné deti džavocú, hrajú sa na niečo, spievajú – zatiaľ čo Filip sa radšej stiahol, radil si autíčka a niečo si mrmlal popod nos.
Rozumel reči, ale sám takmer nerozprával. Snažili sme sa s ním rozprávať, čítať mu rozprávky, spievať – no on sa len pozeral svojimi veľkými očami a potom odvrátil hlavu.
„Možno je to jednoducho jeho cesta“
Povedala mi to kamarátka počas prechádzky, keď Filip potichu, ale so zreteľným záujmom pozoroval padajúce lístie. A možno mala pravdu – možno len kráčal inou cestou.
Začala som hľadať informácie, rozprávala som sa s logopedičkou, ktorá ma upokojila: veľa detí začne rozprávať neskôr, ale aktívne zapojenie, spoločná pozornosť a hravé rozširovanie slovnej zásoby môžu pomôcť.
Vtedy som narazila na hru KinderSpeech™.
Hra, ktorá nekladie otázky
Čo sa mi na nej páčilo hneď na začiatku: nič netreba učiť. Nepýta sa, netestuje. Len ukáže – a povie. Jeden obrázok. Jedno slovo. Jeden zvuk.
Filip sa na to najskôr len pozeral, akoby to bola knižka. Potom prišla zvedavosť. Vybral si kartičku s „vlak“. Stlačil. Vypočul si. A znova. Potom „pes“. Potom „voda“.
Nerozprával. Ale počúval. Mal to vo svojich rukách – a to ho oslobodilo.
Slová nie vždy vychádzajú z úst
Asi po týždni na slovo „lopta“ ku mne privalil hračku. Na druhý deň sa pokúsil zopakovať: „lo...“
Nebolo to žiadne zázračné prebudenie. Nebol to obrovský prelom. Ale pre mňa to bolo veľké. Pretože som ho k tomu nenútila. On sám chcel. On to skúsil.
Tiché kroky pokroku
Každý deň sme pri tom strávili len pár minút. Niekedy si vypočul jednu kartičku dokola. Niekedy žiadnu. Ale boli sme spolu. Nie preto, aby som ho učila – ale aby sme sa spojili.
A z tohto spojenia sa pomaly začali rodiť slová. Nedokonalé, nepravidelné – ale jeho vlastné. Z vlastnej iniciatívy. Jeho tempom.
Čo ma toto obdobie naučilo?
Že najdôležitejšie nie sú „výsledky“, ale pozornosť. Že nie každý pokrok je hlasný. A že rodičovská dôvera, otvorenosť a trpezlivosť majú často väčšiu cenu než akákoľvek rada.
KinderSpeech™ nič nesľuboval. Netvrdil, že „naučí hovoriť“. Ale dal šancu – hravo, bez obrazoviek, samostatne.
A táto šanca stačila na to, aby sa Filip pomaly začal otvárať.